Cintorín pocitov

Z oblohy klesá červený dážď
na betónové obloženie hrobov.
Kráčam pomedzi ne,
nechávam na seba padať hrdzavé kvapky s vôňou soli.
Ešte raz sa ich nadýchnuť
nech mi zaplavia pľúca
a ja spočiniem v nemom úžase
pri zvuku pocitov.
Studený kameň nedá pocitom dýchať
vrhá ich do temnoty
Každá jedna bunka môjho tela je v strehu
prišla som na miesto,
z ktorého niet úniku.
Celá zmáčaná hrdzavým dažďom,
kráčam pomedzi hroby bez pomníkov.
Každou sekundou ma opúšťa nový cit.
Lásku, ktorú som kedysi cítila
pochovali.
Priateľstvo, strach, nehu,
aj tie sa vytratili z môjho srdca.
Každou sekundou som prázdnejšia
ako trám dreva,
ktorý sa stretol s roztočom.
Už mi zostal iba jediný pocit,
ZÚFALSTVO
Čas neúprosne plynie,
hrdzavý dážď hustne,
som zmáčaná do nitky,
unavená z neustáleho strácania
Doráňaná, zoslabnutá,
posledný okamih pred úplným prázdnom.
Dážď stále padá,
už nevládzem,
bez síl klesám k zemi.
Je preč, zúfalstvo mi dalo posledné zbohom.
Ostali mi iba spomienky
nehmotné pomníky
mojich pocitov,
ktoré som kedysi cítila.
Schúlená v klbku
spomínam na dni,
keď som mala pri sebe všetko.
Nielen spomienky.
Dážď neustáva,
pomaly ma mení na paru,
rozplývam sa,
splývam s pomníkmi
Je koniec.