Srdce zo skla

Nekonečno zmára srdce krehké,
chce byť voľné, no nesmie,
uzavreté v zlatej klietke,
démon nad ním drží ochrannú ruku,
nedostane sa von, démon je príliš krutý,
srdce drží v zajatí už celé veky.
Zmáhané ukrutnosťou vyprcháva z neho všetka sila.
Márne žiada, márne prosí
kamenné, studené srdce démona krehkosť srdca neobmäkčí.
Krutosť démona nepozná hranice,
krvou zmáčané srdce už nemá síl vzdorovať.
No poníženie nestrpí, tak len tíško ďalej trpí,
a dúfa, že raz skončia démonické muky.
Plynie čas tak neúprosne rýchlo.
Plynie náhle, srdcu niet vyslobodenia.
Démon neprestáva, jeho tyrania, jeho ľahostajnosť,
srdce krvou poznačené, mení svoju podobu.
Mení sa, no nevie ako, slabé, bezbranné,
zmene sa nebráni, vie čo nastane,
ďalšie dni démonických múk, smútku.
Znova uzrie démona, ihneď zmeravie.
Nuž démon nemá dosť,
rozum mu zatienila rokmi rastúca bezcitnosť.
Bičuje srdce, no už nekrváca, už niet rany po biči,
krutosť démona naučila srdce vzdorovať.
Zmena je konečná, no srdce nie je voľné,
zmietané svojím osudom v klietke bez otvoru,
zmietané samotou a beznádejou.
Srdce stratilo jas, sviežosť, chuť tĺcť,
zostalo prázdne, bez citov v sebe.
Démon znovu prichádza,
no v klietke už nie krásne, silné srdce,
lež duté, sklené srdce bez spomienok na minulosť.
Už ani slovko nevyriekne, ani najmenší pohyb nevykoná,
démon ale je neúprosný, znova berie do ruky bič
a šľahá srdce do úmoru,
srdce vzdoruje, nevzdáva sa,
rany nekrvácajú, démon ich nevidí,
nuž znova odchádza.
Srdce si už len tíško vzdychne
a puk . . . doplatilo na svoju krehkosť.
Ráno opäť prichádza démon, pripravený znova trestať srdce,
ale v klietke už nie je srdce, len čriepky
posledné spomienky na krehké srdce,
zbavené pokoja už nemusí znášať tyraniu,
démonické muky pominuli, už ich niet.
Čriepky srdca sa rozsypali ako prach,
démon mizne, tak ako aj srdce,
už je koniec mukám,
koniec krvi prelievania,
srdce našlo pokoj pri anjeloch smrti.